Cesta do 5 krajín za poznaním a toleranciou

/Cesta do 5 krajín za poznaním a toleranciou

Spätný pohľad na kľúčové udalosti v našom živote poskytne mnoho informácií. Máme možnosť uvidieť samých seba a naše počínanie s nadhľadom, vďaka čomu pochopíme, akí sme a aké je naše skutočné miesto vo svete. Uvidíme vlastné pokroky, spoznáme svoje prednosti aj slabosti a staneme sa svedkom tzv. vyššieho zámeru. Cestovanie sa vždy môže stať touto kľúčovou udalosťou, ktorá obohatí náš život.

Cestovanie rozširuje hranice. Pripomína nám, že naše názory a presvedčenia nemusia byť zaručene správne a že dobro a zlo sú relatívne pojmy. Rovnako ako každý človek, aj každá krajina nás môže veľa naučiť. Naplní náš život poznaním a ukáže nám, ako ho šíriť ďalej.

Môj blog je o alternatívnych cestách a o liečení, no snáď mi odpustíte túto malú odbočku. 5 inšpirácii z 5 krajín posunuli môj život vpred, vďaka čomu sa stal ešte šťastnejším a radostnejším. Teším sa, že sa s Vami o nich môžem podeliť; Haiti, Maroko, Taliansko, Španielsko a Bali. Nielen tieto krajiny dokážu zmeniť smer nášho života a Vy by ste v nich určite zbadali ešte omnoho viac. Alebo niekde inde… Napíšte mi o tom 🙂

1. Haiti, Jacmel

Rovnováha vyživí každú živú bytosť

Na Haiti som pricestovala vo februári v roku 2012. V tom čase som bola lekárkou necelý rok a mala som za sebou 8 mesiacov práce na onkologickom oddelení. Bola som znechutená a nešťastná zo systému, ktorý v medicíne vládne rovnako ako z obrovského množstva umierajúcich pacientov. Trpela som syndrómom vyhorenia, hoci som si uvedomovala, že naňho nemám nárok. Pracovala som len pár mesiacov! No nemohla som si pomôcť.

Vtedy sa mi naskytla príležitosť stráviť štyri mesiace na Haiti a ja som ju s radosťou využila.

Príchod do tejto rozvojovej krajiny bol rozpačitý a desivý. Snáď len Európan, ktorý nepochádza z multikultúrnej spoločnosti, dokáže pochopiť, čo som cítila po príchode na letisko v Port-au-Prince (hlavné mesto Haiti) a zabývala sa v meste Jacmel. Bordel, špina, hluk, odpadky na zemi a Haiťania, ktorí sa odlišne správali aj vyzerali. Je niečo úplne iné, keď si o podmienkach v rozvojovej krajine čítate a keď to tam skutočne prežívate.

Ako plynul čas, bolo zaujímavé sledovať zmeny mojich nálad aj mojej osobnosti. Strach vystriedala zvedavosť, rešpekt pred Haiťanmi snaha im pomôcť a striktné medicínske normy akési sklony k lajdáctvu. Na misijnom projekte neexistovali žiadne pravidlá, okrem tých, ktoré som si sama vytvorila. Okolo mňa panovala neuveriteľná sloboda, ktorú som dovtedy nepoznala.

Dokonca aj obmedzený zdroj elektriny a vody mi poskytovali čas pre seba aj pre druhých. Nemohla som komunikovať cez sociálne siete, tak som začala komunikovať osobne. Nemohla som byť online, tak som bola offline a radšej som si zahrala karty. Netrápila som sa pre nedostatok vody, pretože som uprednostnila prechádzku po pláži. Keď som nemala dáždnik, sledovala som silnú búrku pod prístreškom a žasla som nad výnimočným prírodným živlom.

Kam nás dovedú extrémy?

Haiti je plné extrémov. Bohatstvo aj chudoba, vzdelanie aj analfabetizmus, kresťanstvo aj voodoo, odpadky aj čisté štvrte. Nikde na Zemi som doposiaľ nevidela toľko protichodných ciest na jednom mieste. A ani ja som sa po návrate z Haiti nevedela rozhodnúť, ktorú z nich si vybrať. Na jednej strane som sa naďalej snažila tráviť čas v prírode, využívať silu prítomného okamžiku a neplánovať. No na druhej strane som sa postupne dostávala do zabehnutého európskeho života – internet, počítač, mobil, stres a rýchly životný štýl…

Spočiatku ma to trápilo. No dnes, po štyroch rokoch, sa na to dívam inak. Vďaka tomu, že som v živote prežila luxus aj biedu, voňavú postel aj šváby, nadbytok aj nedostatok jedla či láskavosť aj zlobu som pochopila, že v živote je najdôležitejšia rovnováha. A teda nevyhýbať sa alternatívnym životným cestám, no ani nezavrhovať tie stávajúce.

Rovnováha nie je mojim plánom na život, ani radou, ktorou by sa mal každý riadiť. No dovolím si tvrdiť, že je cestou, ktorá by bola najšťastnejšou a najprijateľnejšou nielen pre väčšinu ľudí, ale aj pre našu planétu.

Chcete vedieť o mojom živote na Haiti viac? Po misii som napísala knihu, v ktorej si môžete prečítať nielen príbeh dvoch ľudí, ale aj skutočné zážitky z mojej misie na Haiti.

2. Maroko, Tanger

Ľudia dokážu žiť v nekonečnom mieri

Najjednoduchší a najlepší spôsob, ako navštíviť Tanger, je počas pobytu na juhu Španielska. A to nielen z časových dôvodov či skvelej dostupnosti. Rozdiely medzi týmito dvomi štátmi a kontinentami sú nesmierne veľké a keď je im človek svedkom v priebehu jedného dňa, o to viac sa dotknú jeho srdca. Navyše je to skvelá príležitosť pre tých, ktorí milujú zvláštnosti – nie je bežné byť v priebehu šiestich hodín na dvoch svetových kontinentoch.

Mne pripadal Tanger ako rozprávka.

S mestom ako je Tanger, sa bežný Európan stretne snáď len v televízii počas sledovania príbehov Tisíc a jednej noci či filmov o sultánoch a háremoch. Je to mesto, ktoré sa návštevníkovi ukáže v plnej kráse nielen bledomodrými domčekmi vo farbách oblohy a mora, ale aj multikultúrnou spoločnosťou. Je pulzujúcim miestom s magickou atmosférou. Je zmesou sily a dominancie, ale aj láskavosti, tajuplnosti a otvorenosti.

Za zmätok a rozpor, ktorý pri návšteve Tangeru pocítite, môže čiastočne história. Tanger nielenže padol v minulosti do rúk mnohým národom, ale stal sa domovom, úkrytom a inšpiráciou pre spisovateľov, umelcov, homosexuálov aj zločincov. Aj dnes sa v Tangeri nachádzajú španielske a talianske štvrte, pouliční predavači, kšeftári a určite aj zlodeji. Navštívila som ho s veľkým rešpektom a obavami, no keď som doňho hlbšie prenikla a sálala jeho atmosféru, pochopila som, do akej miery je výnimočnosť Tangeru postavená na ľuďoch, ktorí v ňom žijú.

V dnešnom svete sa dejú hrôzy, o ktorých je lepšie nehovoriť. Predstava, že v určitom meste žije 97% ľudí, ktorí vyznávajú islám a malé percento kresťanov a židov, automaticky vedie k obozretnosti. Marocké hranice som prekročila v dlhých nohaviciach a košeli a nosila som ich po cely čas pobytu. No nebolo to nutné. Nebola som svedkom nepriateľských pohľadov, poznámok ani posudzovania zo strany obyvateľov.

Navyše Tanger na mňa nepôsobil ani zďaleka ortodoxne. Ženy sa pohybovali ulicami bez sprievodu mužov, nosili krásne pestrofarebne šaty, na ulici sa hlasno smiali. Aj miestni ľudia mi potvrdili, že Tanger je slobodné mesto plné tolerancie, kde jeho obyvatelia rešpektujú vierovyznanie iných aj stupeň jeho liberality. Nedokážem posúdiť, či sa jednalo o pravdu alebo o klamstvo. Možno som mala naozaj len šťastie na skvelých ľudí.

No podstatné je, že Tanger mi svojou jedinečnou atmosférou pripomenul, že ľudia dokážu žiť v nekonečnom mieri, a to bez toho, aby zdieľali rovnaké presvedčenie.

3. Taliansko, Sicília

Čas znemožňuje vidieť tajomstvo života

Na Sicílii som s prestávkami žila niekoľko mesiacov a musím povedať, že nikde som si neoddýchla tak, ako na tomto slnečnom ostrove. Sicília patrí medzi pozoruhodné miesta a často nad ňou krútia hlavami nielen Stredoeurópania, ale aj obyvatelia severného Talianska. Jej mestá, príroda, kultúra a správanie sa samotných Sicílčanov vytvára výnimočnú atmosféru a niekedy až extréme ležérny postoj k životu.

Možno to bola náhoda, no ja som vždy stretávala len Sicílčanov, ktorí sa nikam neponáhľali. Siesta bola posvätná, spánok dominoval nad povinnosťami a pohoda prekrývala neúprosný čas. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že niekto meškal na schôdzku 3 hodiny! Minimálne raz za deň som počula vetu: „Buď v pohode, neponáhľaj sa.” A spánok dlhší ako 15 hodín bol pokladaný za úplne normálny.

Boli to pre mňa novinky, na ktoré som si musela zvyknúť a prijať ich. Podarilo sa mi to vcelku rýchlo, aj keď musím priznať, že mi neraz hlavne tendencia Sicílčanov veci odkladať, meškať a prehliadať čas, pripadala priam arogantná. Na druhej strane ma Sicília naučila vnímať pomalosť života, ktorá je nesmierne krásna, pokiaľ sa do nej človek ponorí. Ukáže nám, že je dôležité užívať si život so všetkými jeho darmi. Vnímať krásu v tom, čo robíme a nielen v tom, čo sa nám podarí a čo prezentuje nejaký výsledok. 

V našom uponáhľanom svete je často dôležitý výkon a nie proces. Samotné umelecké dielo je viac hodnotené ako jeho tvorba. Úspech firmy je dôležitejší ako jednotlivci v týme. Pre mňa sa stala Sicília dôležitým medzníkom v živote, pretože mi ukázala, ako ho prežívať vo všetkých jeho farbách. Že si chcem nájsť čas na prírodu, priateľov aj na svoje koníčky. Že už sa nechcem hrnúť vpred a obávať sa, že niečo nestihnem.

Netvrdím, že Sicílčania žijú lepšie a správnejšie ako iné národy. Ale v ich prítomnosti je možné prežiť niečo výnimočné. Vypnúť prepracovanú myseľ a začať vnímať postupujúci čas ako príležitosť a nie ako hrozbu.

4. Španielsko, Malaga

Rovnocennosť a súdržnosť ako ľudská prirodzenosť

Malaga je pre mňa miestom, kde opakovane zažívam protichodné pocity. Vzhľadom k tomu, že v nej už roky žijú moji dvaja dobrí priatelia, navštevujem ju často a čo to si vypočujem aj o živote Španielov. Vždy, keď však zavítam do Malagy, potrebujem aspoň 3 dni na to, aby som si na ňu zvykla.

Španieli sú jednoducho hluční a občas nesmierne aktívni. Keď vojdete do reštaurácie, kde je obsadených dvadsať stolov, no len pri jednom z nich sedia Španieli, tak ich rozhodne budete počuť. Kričia aj pri bežnom rozhovore, akoby mali problém so sluchom. Mňa osobne to trochu vyrušuje, zjavne preto, že patrím medzi pomerne tiché typy :-).

Život v Malage začína v noci. Bežne sa stane, že o polnoci vidím po ulici pobehovať malé deti, zatiaľ čo ich rodičia sa bavia v bare s priateľmi. Keď náhodou máte to šťastie, že váš byt alebo ubytovanie v hoteli sa nachádza nad reštauráciou alebo kaviarňou a chcete spať, máte proste smolu. Nočný kľud rozhodne nepatrí v Malage medzi obľúbené pojmy.

Na druhej strane ma atmosféra Malagy prinútila, aby som sa zamyslela nad medziľudskými vzťahmi. Španieli sú spoločenskí ľudia, radi trávia čas v skupinách a so svojimi rodinami. Deti, dospelí a prarodičia sú často vnímaní ako rovnocenní partneri. Aj vzdialení príbuzní sa pravidelne stretávajú a navštevujú a je bežnejšie ako u nás, že jednotlivé generácie žijú spolu.

Opäť nechcem tvrdiť, že život a pravidelný kontakt s rodinou je jedinou správnou cestou. Osobne si dokonca myslím, že pre niekoho by bol podobný spôsob života devastujúci. No Malaga a jej obyvatelia môžu človeku aspoň vnútiť otázku, prečo práve on nedokáže stráviť celé dni a týždne v prítomnosti svojich rodinných príslušníkov. Možno ho to privedie k dôkladnejšiemu poznaniu vlastnej osobnosti tým, že nájde rozdiely, ktoré mu bránia, aby spolunažíval s inými. 

5. Bali

Žiť podľa vlastných presvedčení je jediná cesta, ako byť šťastným

Ostrov Bali je v súčastnosti veľmi obľúbeným miestom na strávenie dovolenky, ale aj časti života. Navštevujú ho novodobí nomádi, spisovatelia, umelci, vyznávači alternatívneho stravovania, páry aj jednotlivci. Je to krajina nezameniteľnej kultúry, krajina vôní a farieb, blahobytu aj chudoby. Na svoje si tam príde každý – zažijete tam dobrodružstvo, spojenie s prírodou aj relax. Môžete byť súčasťou náboženských rituálov aj moderných diskoték.

Bali je jednoducho zázračné.

Je vysoká pravdepodobnosť, že v Bali je bezpečnejšie ako vo vašom meste. Bali má krásnu prírodu, chrámy, ale aj moderné obchody a perfektné kúpele. Za svoj život som nikdy nezažila lepšiu masáž ako práve na Bali. A za lepšiu cenu. O jedle ani nehovorím. Bolo úžasné a nechýbali nielen kvalitné potraviny, ale aj ich najrôznejšia úprava. Bali je rajom pre vegetariánov, vegánov či vyznávačov raw stravy.

Je ťažké povedať jedno slovo, ktoré by Bali vystihovalo. Alebo jedinú vec, ktorú by dokázalo človeka naučiť. Na Bali som stretla obrovské množstvo príjemných ľudí, ktorí mi s ochotou vždy pomohli. Videla som, ako žijú moslimovia a hinduisti spoločne v mieri a v radosti. Navštívila som miesta s posvätnou históriou, tradičnými tancami, náboženskými rituálmi aj tajuplnou atmosférou. A v neposlednom rade som bola svedkom krásnej prírody a úcty.

Rovnako ako na Haiti, aj na Bali je možné vidieť neuveriteľnú chudobu. No predsa jeho obyvateľov sprevádza spokojnosť a radosť. Je zaujímavé, že ľudia žijúci v ťažkých životných podmienkach sú v iných krajinách omnoho šťastnejší ako my. Dnes už viem, že to nie je spojené so samotnou chudobou. Veď my sme omnoho menej šťastní a je úplne jedno, či máme peniaze alebo nie. Základom je postoj k životu a odvaha zaňho bojovať.

Obyvatelia Bali mi pripomenuli, aké je dôležité byť slobodným človekom so všetkými zákonitosťami, byť sám sebou a nájsť svoju skutočnú cestu. Aké dôležité je starať sa o svoje telo, venovať mu patričnú pozornosť, sledovať jeho potreby, jesť v pokoji a vážiť si potraviny, ktoré nás vyživujú. Ako sa každý z nás potrebuje utíšiť a stráviť pár minút denne osamote, aby počul svoj vnútorný hlas.

Bali neposudzuje. Bali pomáha a prijíma. Bali napĺňa šťastím a pokojom.

Keď sa mu otvoríte, poskytne vám všetko, čo potrebujete. Duchovnú cestu, vynikajúce jedlo, starostlivosť o vaše telo a myseľ, priestor pre splnenie svojich snov, múdre rady do života aj čas, aby ste našli samých seba.

Napíšte mi o svojich skúsenostiach s cestovaním aj Vy, budem sa veľmi tešiť…:-)

s láskou a úctou,

Veronika Savarijová

 

Veronika Savarijová

1 copyJe lékařka a milovnice alternativní medicíny. Absolvovala kurzy a školení v oblasti tradiční čínské medicíny, ajurvédy, etikoterapie a vlivu Bachových esencí na člověka. Svoje zkušenosti, úspěchy i nezdary ráda předává dál prostřednictvím blogu, facebooku nebo instagramu. V Praze poskytuje poradenství ohledně výběru a užívání Bachových esencí pro děti, dospělé i zvířata.

Její vášní jsou psané mandaly – pravidelně tvoří, organizuje kurzy, výstavy i individuální lekce. Je autorkou dvou knižních titulů – Neskromná naděje a Když na Haiti padá déšť, oba vyšly ve slovenském jazyce v tištěné i elektronické podobě.

2017-01-17T16:50:41+00:00